Vodík pre dopravu je na programe Nórska už nejaký čas. Bellona Foundation doviezla dodávku Mercedes Sprinter Hydrogen vyvinutú v nemeckom projekte WEIT v roku 2002 a vykonala prvé vodíkové plnenie v Nórsku a prvá vodíková plniaca štruktúra v Nórsku začala o rok neskôr. Existujúce nórske pravidlá a predpisy sa museli prispôsobiť tak, aby vyhovovali vodíkovým vozidlám a súvisiacim technológiám, a tento projekt bol dôležitým prvým krokom na začiatku tohto procesu.

Prvá vodíková stanica v Nórsku bola otvorená v roku 2006 neďaleko Stavangeru, druhá v Porsgrunn v roku 2007 a dve stanice v Oslo a Lier boli otvorené v roku 2009. Vodíkové stanice boli plánované aj pre Bergen a Lyngdal, ale tieto projekty sa nikdy nerealizovali.

Nedávno bol predstavený plán implementácie staníc H2 v južnom Nórsku s ambíciou mať do konca roku 2023 v prevádzke až 15 bezemisných čerpacích staníc pre cestujúcich a tovar. Plán je súčasťou stratégie Škandinávske zelené myslenie pre nákladné autá, autobusy a osobné autá spájajúce hlavné dopravné koridory v Nórsku, Švédsku a Dánsku. Spočiatku bude pokrývať Nórsko južne od Trondheimu a napojí sa na stanice H2 vo Švédsku a Dánsku.

Nórsko má silný spracovateľský priemysel a niekoľko spoločností zapojených do výroby vodíka. Vodík je prerušovaný produkt pri výrobe hnojív a spoločnosť na výrobu hnojív Yara vyrábala vodík pomocou elektrolyzérov a parného reformovania metánu (SMR) v Herøya (Porsgrunn). Vodík je tiež vedľajším produktom pri výrobe produktov súvisiacich s chlórom, kde Norsk Hydro pôsobí v Rafnes (Porsgrunn). Napokon, Statoil vyrába vodík ako súčasť výroby metanolu v Tjeldbergodden (Nórsko) a v rafinérii Mongstad v Mongstade (Nórsko).

v Nórsku v súčasnosti existujú

čerpacie stanice s vodíkom na predaj